Suchí alternatívci, dementní hoperi a hudobní mečiarovci

Autor: Milan Ftorek | 24.1.2011 o 16:21 | (upravené 24.1.2011 o 16:32) Karma článku: 3,99 | Prečítané:  460x

„Preboha, to čo za odpad počúvaš!“ je veta, ktorú už pravdepodobne počul každý z nás. Tento častý výkrik do tmy je spôsobený okrem zrejmej dávky intolerancie i tým, čím sa hudba stala v posledných rokoch. Už to nie je „len“ fenomén, duševný stimulant a zábava či pre niektorých hudobníkov zlatá baňa. Hudba sa stala akousi charakterovou črtou človeka a nepriamo teda i novým socializačným prvkom západného sveta.

Už dávno sú preč časy, kedy si ľudia mohli svoju obľúbenú muziku vypočuť len raz za čas v opere či počas klasických koncertov. Najskôr vďaka walkmanom, potom discmanom a napokon miniatúrnym mp3 prehrávačom či iPodom sa hudba stala súčasťou našej osobnosti podobne ako účes, škrabanie si (v) zadku, oblečenie či spôsob chôdze.

A keďže človek je tvor spoločenský a potrebuje stretnutia s inými ľuďmi tak často, ako sa len dá, rovnako ako spomínaný zovňajší výzor si ľudia navzájom hodnotia i hudobný vkus. Tento zvyk sa ešte viac rozšíril vďaka „fejsbúku“, kde si „júzeri“ hádžu na stenu (nástenka, wall...) linky na obľúbené pesničky a čakajú, koľko ľudí im ich „lajkne“ či skritizuje.

Vráťme sa však k úvodnej vete tohto blogu. Výrok „Preboha, to čo za odpad počúvaš!“ má i niekoľko pozmenených a sofistikovanejšich podôb. Spomeniem len príklady ako „Boa, toto počúva moja babka“ alebo „To hlúpe tuc-tuc, je pre primitívov“, no často sa môžeme stretnúť i s „mečiar-free-style“ vetou ako: „Ešte raz pustiš tu pesničku, takú ti ...ehm... že sa nespamätáš!“

Dôvody prečo niektorí ľudia zo seba chŕlia takéto „povýšenecké“ výroky (v úvodzovkách preto, lebo v skutočnosti ich nepovyšujú, ale degradujú na totálnych obmedzencov a to nie len čo sa týka hudby) sú všeobecná intolerancia, viera v nadradenosť svojho vkusu, obmedzenosť či dokonca aj komplex menejcennosti alebo poruchy akou je napríklad (čiastočná) hluchota.

Súčasná hudobná scéna ponúka svetu nespočetné množstvo štýlov a ešte nespočetnejšie množstvo rôznych artistov. Niektorí ľudia počúvajú doslova všetko čo im príde pod ruku. Nenávidia totiž ticho a k svojmu životu potrebujú minimálne hudobný podmaz. Väčšina však mení hudobný štýl podľa nálady a prostredia v ktorom sa nachádza. Sú však i individuá, ktoré preferujú len určitý štýl či dokonca len určité kapely či spevákov.

Tieto všetky vymenované kategórie i nevymenované subkategórie ľudí sú spôsobené prirodzenou vzájomnou odlišnosťou členov živočíšneho druhu homo sapiens sapiens.

Nepríjemná situácia však nastáva vtedy, keď sa ľudia z poslednej kategórie začnú nadradzovať nad ostatné a nepripúšťajú si, že aj iná hudba ako tá „ich“, môže byť kvalitná a že môže v niekom inom vzbudiť rovnako príjemné pocity, ako v nich tá ich. (pekný rým, nie?:))

Intolerantní odporcovia 4-akordového popu by si mali uvedomiť, že niektorí ľudia počúvajú hudbu len preto, aby sa zrelaxovali po ťažkom dni, alebo len tak pre zábavu a nič hlbšie v nej nehľadajú. Odporcovia alternatívnej hudby by si mali uvedomiť, že niektorým ľudom lezie na nervy mainstream a chcú od hudby viac. Odporcovia hip-hopu by si mali uvedomiť, že na vyjadrenie niektorých pocitov (veď na nich stojí celá hudba, nie?!) je potrebné si v texte občas zanadávať a že aj rap je druh spevu, ktorý veru nezvládne hocikto. Odporcovia metalu by si mali uvedomiť, že niektorým ľuďom prináša tvrdá hudba pôžitok a ponúka im svojou energickosťou niekedy až orgazmické stavy. Odporcovia „repeťáčin“ by si mali uvedomiť, že niektorým ľudom staršie pesničky evokujú nostalgické spomienky na časy dávno minulé a (nie len) preto ich majú radi.

V skratke: Intolerantní hudobní fajnšmekri by sa mali riadiť prastarým heslom „ži a nechaj žiť“, ako to robí každý civilizovaný človek. A to neplatí len pre hudbu...ale o tom až niekedy inokedy:)

Socializácia hudby je pomerne novým fenoménom našej spoločnosti. A tak ako tomu kedysi bolo pri výstrednej móde, imigrantoch s inou farbou pleti, modernej medicíne, demokracii, sexe, náboženstve atď., spoločnosť potrebovala istý čas, kým sa zžila s faktom, že nie všetci sú rovnakí. Niečo podobné sa odohráva i dnes vo veci stretu rôznych hudobných žánrov. Je mi jasné, že svetu kvôli hudbe nehrozia vojny typu „francúzski šanzonieri vs. fínski metalisti“, ale i napriek tomu by bolo pekné, keby sme sa naučili tolerovať fakt, že rôzni ľudia preferujú rôzne hudobné štýly a skutočnosť, že v každom z týchto štýlov sa dá nájsť kus umenia a harmónie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Pacienti budú stále robiť poštárov. Systém pýta ďalšie milióny

eHealth v praxi nefunguje, aj napriek investovaným desiatkam miliónom doň štát naleje ďalšie peniaze.

AUTO

Viete, akými spôsobmi sa dnes kradnú autá?

Podľa oficiálnych štatistík polície vlani zmizlo 1 932 áut.

ŠPORT

Tím Európy podľahol Kanade, jediný jeho gól strelil Tatar

Rozhodujúci gól sa zrodil po Chárovej chybe.


Už ste čítali?