Suchí alternatívci, dementní hoperi a hudobní mečiarovci

Autor: Milan Ftorek | 24.1.2011 o 16:21 | (upravené 24.1.2011 o 16:32) Karma článku: 3,99 | Prečítané:  467x

„Preboha, to čo za odpad počúvaš!“ je veta, ktorú už pravdepodobne počul každý z nás. Tento častý výkrik do tmy je spôsobený okrem zrejmej dávky intolerancie i tým, čím sa hudba stala v posledných rokoch. Už to nie je „len“ fenomén, duševný stimulant a zábava či pre niektorých hudobníkov zlatá baňa. Hudba sa stala akousi charakterovou črtou človeka a nepriamo teda i novým socializačným prvkom západného sveta.

Už dávno sú preč časy, kedy si ľudia mohli svoju obľúbenú muziku vypočuť len raz za čas v opere či počas klasických koncertov. Najskôr vďaka walkmanom, potom discmanom a napokon miniatúrnym mp3 prehrávačom či iPodom sa hudba stala súčasťou našej osobnosti podobne ako účes, škrabanie si (v) zadku, oblečenie či spôsob chôdze.

A keďže človek je tvor spoločenský a potrebuje stretnutia s inými ľuďmi tak často, ako sa len dá, rovnako ako spomínaný zovňajší výzor si ľudia navzájom hodnotia i hudobný vkus. Tento zvyk sa ešte viac rozšíril vďaka „fejsbúku“, kde si „júzeri“ hádžu na stenu (nástenka, wall...) linky na obľúbené pesničky a čakajú, koľko ľudí im ich „lajkne“ či skritizuje.

Vráťme sa však k úvodnej vete tohto blogu. Výrok „Preboha, to čo za odpad počúvaš!“ má i niekoľko pozmenených a sofistikovanejšich podôb. Spomeniem len príklady ako „Boa, toto počúva moja babka“ alebo „To hlúpe tuc-tuc, je pre primitívov“, no často sa môžeme stretnúť i s „mečiar-free-style“ vetou ako: „Ešte raz pustiš tu pesničku, takú ti ...ehm... že sa nespamätáš!“

Dôvody prečo niektorí ľudia zo seba chŕlia takéto „povýšenecké“ výroky (v úvodzovkách preto, lebo v skutočnosti ich nepovyšujú, ale degradujú na totálnych obmedzencov a to nie len čo sa týka hudby) sú všeobecná intolerancia, viera v nadradenosť svojho vkusu, obmedzenosť či dokonca aj komplex menejcennosti alebo poruchy akou je napríklad (čiastočná) hluchota.

Súčasná hudobná scéna ponúka svetu nespočetné množstvo štýlov a ešte nespočetnejšie množstvo rôznych artistov. Niektorí ľudia počúvajú doslova všetko čo im príde pod ruku. Nenávidia totiž ticho a k svojmu životu potrebujú minimálne hudobný podmaz. Väčšina však mení hudobný štýl podľa nálady a prostredia v ktorom sa nachádza. Sú však i individuá, ktoré preferujú len určitý štýl či dokonca len určité kapely či spevákov.

Tieto všetky vymenované kategórie i nevymenované subkategórie ľudí sú spôsobené prirodzenou vzájomnou odlišnosťou členov živočíšneho druhu homo sapiens sapiens.

Nepríjemná situácia však nastáva vtedy, keď sa ľudia z poslednej kategórie začnú nadradzovať nad ostatné a nepripúšťajú si, že aj iná hudba ako tá „ich“, môže byť kvalitná a že môže v niekom inom vzbudiť rovnako príjemné pocity, ako v nich tá ich. (pekný rým, nie?:))

Intolerantní odporcovia 4-akordového popu by si mali uvedomiť, že niektorí ľudia počúvajú hudbu len preto, aby sa zrelaxovali po ťažkom dni, alebo len tak pre zábavu a nič hlbšie v nej nehľadajú. Odporcovia alternatívnej hudby by si mali uvedomiť, že niektorým ľudom lezie na nervy mainstream a chcú od hudby viac. Odporcovia hip-hopu by si mali uvedomiť, že na vyjadrenie niektorých pocitov (veď na nich stojí celá hudba, nie?!) je potrebné si v texte občas zanadávať a že aj rap je druh spevu, ktorý veru nezvládne hocikto. Odporcovia metalu by si mali uvedomiť, že niektorým ľuďom prináša tvrdá hudba pôžitok a ponúka im svojou energickosťou niekedy až orgazmické stavy. Odporcovia „repeťáčin“ by si mali uvedomiť, že niektorým ľudom staršie pesničky evokujú nostalgické spomienky na časy dávno minulé a (nie len) preto ich majú radi.

V skratke: Intolerantní hudobní fajnšmekri by sa mali riadiť prastarým heslom „ži a nechaj žiť“, ako to robí každý civilizovaný človek. A to neplatí len pre hudbu...ale o tom až niekedy inokedy:)

Socializácia hudby je pomerne novým fenoménom našej spoločnosti. A tak ako tomu kedysi bolo pri výstrednej móde, imigrantoch s inou farbou pleti, modernej medicíne, demokracii, sexe, náboženstve atď., spoločnosť potrebovala istý čas, kým sa zžila s faktom, že nie všetci sú rovnakí. Niečo podobné sa odohráva i dnes vo veci stretu rôznych hudobných žánrov. Je mi jasné, že svetu kvôli hudbe nehrozia vojny typu „francúzski šanzonieri vs. fínski metalisti“, ale i napriek tomu by bolo pekné, keby sme sa naučili tolerovať fakt, že rôzni ľudia preferujú rôzne hudobné štýly a skutočnosť, že v každom z týchto štýlov sa dá nájsť kus umenia a harmónie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?